Archeologické náleziská potvrdzujú, že prvé osídlenie obce bolo už
v paleolite. Z toho je možné usudzovať, že príroda a okolie ponúkali
dostatok možností na prežitie. Prvá písomná zmienka o obci je zachytená
v 13. storočí, konkrétne v roku 1220, kde sa uvádza ako obec Felnemet. Na
majetkoch kráľovnej pri dolnom toku Hornádu, ku ktorému patrilo aj územie
Kechneca (maďarsky Kenyhecz), sa na rozhraní 12. a 13. storočia usídlili
jej nemeckí hostia. Dozvedáme sa o tom z varadínskeho registra z roku
1220. V roku 1295 kráľovná Agnesa darovala našu obec spolu s ďalšími
7 obcami dojke kráľa Ladislava IV. Menne.
V starej listine z roku 1338 je napísané, že v našej obci bol mlyn
v blízkosti Sene, ktorý sa zachoval až do najnovších čias. Toto
potvrdzuje aktívnu činnosť a život poľnohospodárov.
Kráľ Žigmund, ďalšia významná postava v histórii obce, daroval obec
Kechnec marmošskému županovi Petrovi z Perína. Bol to dar za vernosť a
vojenské zásluhy. Tento fakt potvrdzuje už vtedajší význam obce.
V darovacej záslužnej listine je zaujímavé dvojjazyčné pomenovanie
obce – Felnemethy alio domine Kemnech.
Naša obec, hoci mala v dobe príchodu Nemcov svoj pôvodný slovanský
názov, ktorý Nemci prevzali, dostala aj úradný maďarský názov Felnémeti.
V roku 1560 mala obec názov Kenyhecz Nempty, v roku 1605 Kenyhecz, v roku
1808 Kechnec a tento názov zostal až dodnes. Podľa konskripcie farárov a
cirkví sa v Kechneci v roku 1746 rozprávalo po slovensky a maďarsky,
podobne ako aj dnes.
Vtedajší význam obce potvrdzuje aj informácia, že cez naše územie viedla
dôležitá obchodná cesta nazývaná Budínska alebo Peštianska. Bola však
často aj veľkou vojnovou cestou.
V obci mali svoje sídla viaceré významné rody – za zmienku stojí
spomenúť rod Kenyheczi a Csikovics. Ján Csikovics dostal Kechnec od kráľa
Leopolda I. v roku 1689 vo Viedni.
Náboženstvo má v obci dávne tradície. Počas vojen vedených
sedmohradským kniežaťom Imrichom Thökölym koncom 17. storočia,
obyvateľstvo bolo zrejme prinútené prejsť k reformovanej cirkvi. Podľa
hesla: „Čia zem, toho náboženstvo hlásaj!“ Rímskokatolícky kostol bol
zrovnaný so zemou. Opäť bol postavený až v roku 1749 na podnet biskupa
Štefana Kaczera. Dnešnú rekonštrukciu sme urobili v rokoch 1992 – 1993.
Už naši predkovia mysleli na budúcnosť a nechávali pre ďalšie generácie
kroniky obcí. Tá naša sa stratila v roku 1938. Podľa novšej, ktorú
začal písať Imrich Doják, je zaujímavá zmienka o revolučných
udalostiach v roku 1848 – 1849. V okolí dediny prebiehali neľútostné
boje, pravdepodobne o dôležitý most Hidásnémeti. Rakúski vojaci, ktorí
slúžili cisárovi a dvoru, na dvore obecnej krčmy popravili štyroch
dedinčanov. Táto krčma stála na dvore pani Ráczovej, rod. Fedorovej.
V 19. storočí tu pôsobili významné rodiny Jána Máca, Jozefa
Horvátha, ale aj zemepáni Ferdynandy, Pallagi, Teleki, Lejtényi, Vadász,
Smidt. Majetky tu vlastnil aj dôstojník uhorskej armády Gejza Török. Obec
sa zapísala aj do histórie železničnej dopravy. Prvý vlak prešiel
chotárom obce 5. júla 1860. Vyšiel z Miškovca a cieľovú stanicu mal
v Košiciach. Tradíciu v obci malo aj divadlo.
→ História – erb obce
